Život sa, žiaľ, nie vždy vyvíja tak, ako by sme si predstavovali. Keď vlastné dieťatko neprichádza prirodzenou cestou, pomoc ponúkne medicína. No čo ak ani to nestačí a do života sa nečakane votrie tragédia v podobe straty dieťatka? Potom na rad prichádza otvorené srdce plné lásky a “narodenie” dieťatka zo srdiečka adopciou. Ak si k vám totiž váš zázrak akosi nenachádza cestu, môžete byť vy zázrakom pre niekoho iného! To je príbehom aj našich kamarátov Oli a Radka, ktorí po strate vlastného dieťatka nezatvrdli svoje srdcia, ale naplno ich otvorili malému zázraku menom Jožko, ktorému vytvárajú nádherný domov. A my im touto cestou veľmi ďakujeme za zadieľanie ich vzácnej skúsenosti 🙂
Oli, povedala by si nám na úvod niečo o sebe?
Ahojte, volám sa Olívia a mám 44 rokov. Rada chodím do prírody, rada cestujem, pečiem, varím a maľujem.
Aká bola Tvoja/manželova diagnóza prípadne liečba?
Manžel mal všetky výsledky v poriadku. Mne zistili, vzhľadom na vek, nízke AMH (Anti-Müllerov hormón), a tak mi môj gynekológ rovno odporučil reprodukčné centrum.
Jedna naša IVF liečba v Brne bola aj úspešná, no žiaľ v 25 – tom týždni som predčasne porodila a nás synček Marco na ôsmy deň zomrel …
Aká bola vaša cesta za vlastným dieťatkom?
Naša cesta bola, aspoň pre nás, dosť dlhá. V Bratislave sme podstúpili dve neúspešné IVF a v Brne jedno IVF, ktoré bolo aj úspešné, čomu sme sa nesmierne potešili, no žiaľ v 25 – tom týždni som predčasne porodila a nás synček Marco na ôsmy deň zomrel. Po tejto tragédii sme skúsili ešte jedno IVF, to však bolo opäť neúspešné.
Ako si sa počas tejto cesty cítila?
Zo začiatku som sa v tom všetkom cítila sama. Navyše som mala pocit, že v reprodukčnom centre v Bratislave nám poskytovali chabé informácie. Takže prvý krát po úplne prvom IVF som si myslela, že som stopercentne tehotná, lebo som mala príznaky podobné tehotenstvu, ale to iba umelo vytvárali hormóny, ktoré som brala, o čom ma nikto neinformoval. Keď som sa dozvedela, že je tehotenský test negatívny bol to pre mňa šok.
Ako si sa snažila bojovať s negatívnymi myšlienkami, emóciami? Čo ti najviac pomáhalo?
Cvičila som hormonálnu jogu, chodila na prechádzky a začala sa aj vďaka Radostnej stretávať s kamarátkami, ktoré mali tiež problém s otehotnením. Neskôr som sa už teda necítila sama a navzájom sme sa podporovali.
Keď som prvý krát uvidela nášho chlapčeka Jožka, okamžite som sa do neho zaľúbila …
Ako túto situáciu prežíval tvoj manžel?
Manžel to prežíval ťažko, keďže ho trápilo, že videl, že ja sa trápim. A samozrejme, aj on si veľmi prial mať vlastné dieťatko, ale taktiež sa o mňa bál čo sa zdravotnej stránky týka, keďže podstupovať IVF liečbu je fyzicky náročné.
Aká bola vaše cesta za adoptívnym dieťatkom?
Ešte predtým, ako sme začali riešiť IVF sme sa rozprávali aj o adopcii a obaja sme sa zhodli, že adopcia je naša cesta. Papiere sme mali už vyplnené, ale neposlali sme ich. Neskôr sme zistili, že čakáme bábätko Marca, a tak sme adopciu opäť načas odložili. Neskôr, po strate synčeka, sme sa k adopcií vrátili, sfinalizovali sme papiere na ÚPSVaR (Ústredie Práce, Sociálnych vecí a Rodiny) a absolvovali sme aj prípravný kurz cez občianske združenie Úsmev ako dar. Tento prípravný kurz na adopciu bol naozaj výborný, odporúčame ho. S manželom sme si ďalej ujasnili aj naše kritéria na dieťatko. Po 5 – tich mesiacoch nás ÚPSVaR kontaktoval, že majú pre nás chlapčeka. Pozreli sme si video s ním a zapáčil sa nám. Potom sme si dohodli prvú vzájomnú interakciu. Boli sme zvedaví, ako to bude prebiehať, keďže sme takú skúsenosť dovtedy nikdy nemali. Keď som však uvidela nášho chlapčeka Jožka, okamžite som sa do neho zaľúbila. A tak sme prejavili záujem znovu ho vidieť, až sme si ho nakoniec osvojili. Našim rodinám sme v tom čase nič nepovedali, pretože sme sa chceli rozhodnúť iba my dvaja bez toho, aby naše rozhodnutie niekto ovplyvňoval. Bol to neskôr pre naše rodiny trošku šok, no všetci sa do Jožka rovnako ako my hneď zaľúbili od prvého momentu ako ho uvideli 🙂
Ako sa cítiš ako adoptívna mamina?
Na začiatku som sa necítila úplne ako mamina. Bola som ešte vystrašená. Mám pocit, že až po finálnom osvojení to všetko opadlo a ja sa teraz naozaj cítim ako Jožkova mamina.
Život bez Jožka si vôbec ale vôbec neviem predstaviť …
Čo Ti Jožko dáva do života?
Jožko mi dáva veľa energie, má super zmysel pre humor, úplne zapadá do našej rodiny, krásne napreduje a zlepšil mi aj kondičku, keďže s ním chodím na dlhé vychádzky. Život bez neho si vôbec ale vôbec neviem predstaviť 🙂
Čo by si poradila ženám, ktoré si prechádzajú náročnou cestou snahy o otehotnenie?
Venovať sa veciam, ktoré ich veľmi bavia a napĺňajú. A silno veriť, že RAZ sa to určite podarí či už formou vlastného dieťatka alebo toho adoptívneho 🙂
