Prinášame vám ďalší autentický príbeh manželov, ktorí si prešli bolestnou cestou čakania na bábätko, no teraz sa tešia z dvoch zázrakov života. Ďakujeme Janke a Slavkovi za ich nesmierne úprimne slová a za ich ochotu podeliť sa o svoju skúsenosť s ďalšími pármi, ktoré na svoj zázrak ešte len čakajú. Veríme, že tento príbeh bude pre vás povzbudením.
Janka, povedala by si nám na úvod niečo o sebe?
Volám sa Jana, momentálne žijem s manželom v Bratislave. Som vydatá a toho času som na rodičovskej dovolenke s naším druhým dieťaťom. Predtým som pracovala ako lekárka v Detskej fakultnej nemocnici.
Aká bola Vaša cesta za vytúženým bábätkom? Aká́ bola Tvoja diagnóza prípadne liečba?
S manželom, vtedy ešte snúbencom, sme sa o rodine otvorene rozprávali a vedeli sme, že obaja deti chceme. Ako snúbenci sme si asi ani nevedeli určiť nejaký jasný horný strop, vnímali sme to tak, že počkáme, ako sa veci budú vyvíjať. Pamätám si na jeden náš rozhovor asi týždeň pred svadbou, ako mi Slavko hovoril, že deti vždy vzťah opravďujú – napr. už len svojím príchodom. Na otázku, ako to myslí, mi odpovedal, že na dieťa môžeme teoreticky čakať 10 dní, alebo aj 10 rokov. “To snáď nie!”, bola moja reakcia, a myslela som ňou hlavne ten druhý limit. To som ešte nevedela, že budeme čakať polovicu – čakali sme päť rokov. Pre život sme však boli vždy otvorení, a cítili sme voči nemu istý rešpekt. Vedeli sme aj, že napríklad IVF nie je naša cesta.
Koncom prvého roka som už začínala byť trochu nervózna. Pamätám si, ako ma moja lekárka upokojovala, že rok ešte nie je tak veľa a nech sme trpezliví.
No dieťatko však akosi neprichádzalo. Prvý rok sme to brali v pohode. V tom čase som menila prácu a sem-tam prichádzali myšlienky, či sa aj nevystavujem zbytočnému stresu, keď už by sme chceli mať rodinu. Koncom prvého roka som už začínala byť trochu nervózna. Pamätám si, ako ma moja lekárka upokojovala, že rok ešte nie je tak veľa a nech sme trpezliví. Je dobré dodať, že mám veľmi dobrú lekárku – gynekologičku. Neznamená to, že nič nerobila, naopak, začali sme pomaly odškrtávať tie vyšetrenia, ktoré nie sú nejako náročné a invazívne, ale popritom ma stále povzbudzovala, že ich snáď všetky ani nedokončíme… Ako však plynul druhý rok, zmietala som sa stále viac v istom type nepríjemných emócií. Ich podstatou bolo, či si teda pripustím, že “práve my máme naozaj tento problém” – a neustálou snahou sa upokojovať a nechať veci plynúť.
Všeobecným problémom očakávaní sú aj večné iracionálne výčitky – či chyba nie je v nás a či nemáme niečo robiť inak.
Všeobecným problémom očakávaní sú aj večné iracionálne výčitky – či chyba nie je v nás a či nemáme niečo robiť inak. Vyšetrenia nenaznačovali nič konkrétne, a predsa sa predo mnou pomaly objavovala pravda, že väčšina bezdetných párov nemá nejakú konkrétnu jednoznačnú diagnózu, pri ktorej by im lekári oznámili, že “vy nikdy nebudete mať deti”, ale len nešpecificky zníženú plodnosť jedného, prípadne oboch partnerov. Takáto nejasnosť znamená neistotu, ktorá vie partnerov uvrhnúť do bludného kruhu myšlienok o nejakej zázračnej kľúčovej príčine, ktoré sú násobené každomesačným očakávaním a sklamaním. My máme takú skúsenosť, že je to psychicky náročné pre oboch. Ja som sa z toho potrebovala priebežne aspoň občas vyrozprávať a tento náklad najviac nakladala na svojho muža. Musím mu spätne ďakovať, že bol ochotný počúvať a ako statočne to zvládal. On o tom hovoril málo, skôr ma počúval, ale stalo sa zopár situácií, kde mi naplno došlo, že aj on o tom veľa rozmýšľa a že prežíva svoj okruh otázok.
Koncom druhého roka mi doktorka navrhla laparoskopiu – čiže operáciu, kde sa lekári čo najmenej invazívnym spôsobom pozrú priamo do brucha, na konkrétne orgány, v snahe nájsť nejaký jasnú patológiu. Pri tomto návrhu som sa prekvapila. Z medických čias som mala v hlave zafixované, že operácia v tejto oblasti práve že predstavuje riziko budúcej neplodnosti. “Áno, ale nie v prípade, že už neplodnosť riešite.” Povedala mi na to doktorka. “Ak sa robí operácia v malej panve z inej príčiny ako neplodnosť, znamená to, že tam bol nejaký problém, napr. zápal, alebo iné gynekologické ochorenie. To oni sú tým hlavným rizikom neplodnosti. Mohli ste niečo také prekonať bez toho, že by ste o tom vedeli. Samozrejme, úplne teoreticky sa môže niečo stať aj pri operácii, laparoskopia však je najmenej invazívna – ak sa tam nič nenájde, proste tam nič nebudeme riešiť. Sú ale diagnózy, ktoré utekajú akémukoľvek zobrazovaciemu vyšetreniu. Navyše, keďže tento stav už reálne riešite, nemáte teda úplne čo stratiť.” Ostala som zarazená. Medicínsky zákrok sa má robiť v prípade, že benefit z neho je väčší, než risk vyplývajúci z toho, že sa vykonáva. Asi vtedy mi naozaj úplne naplno došlo, že už som naozaj zaradená do kategórie “neplodná”. Avšak, keďže všetky doterajšie vyšetrenia nič nenaznačovali, tento krok som sa vtedy neodvážila urobiť a s lekárkou sme sa dohodli, že ešte počkáme.
Mala som pocit, že všetko by mi dávalo väčší zmysel, keby sme mali dieťa. Boli chvíle, keď som prepadávala beznádeji a cítila sa tragicky. Nechápala som, prečo práve my si musíme touto cestou prechádzať, keď sa máme tak radi a sme tak ochotní dať svoje životy pre službu výchovy.
Čo sa stalo potom, ako si operáciu odmietla?
Počas nasledujúcich dvoch rokov táto téma obsadila moju hlavu. Spätne sa to už asi ani nedá vyjadriť. Viem, že sa v nás vírilo veľa otázok týkajúcich sa zmyslu života, nášho poslania na svete, vzťahov… a Boha. Mala som pocit, že všetko by mi dávalo väčší zmysel, keby sme mali dieťa. Boli chvíle, keď som prepadávala beznádeji a cítila sa tragicky. Snažila som sa si veci racionalizovať, pozerať sa na to dobré, za čo treba ďakovať, zároveň som nechápala, prečo práve my, keď sa máme tak radi a sme tak ochotní dať svoje životy pre službu výchovy.
Samostatnou kapitolou, ktorú zažívajú asi všetky bezdetné páry, je prežívanie priateľstiev a vzťahov s príbuznými, v ktorých rodinách začnú deti pribúdať. Zhrnula by som to tak, že postupne som si povedala, že nejaký čas nebudem chodiť na žiadne stretnutia s kamarátkami, ktoré majú malé deti, a kde sa dá predpokladať, že budú hovoriť hlavne alebo len o nich, a kde sa budú prípadne sťažovať, aké sú unavené, ako sa im zmenil vzťah s mužom, a podobne. Najväčšou čerešničkou pre mňa vždy bolo, keď sa mi zdieľali, že netušia, kedy vlastne opäť otehotneli a netušia, ako to teraz budú zvládať. Nie že by ich pocity neboli autentické, a nedali sa racionálne pochopiť, v skutočnosti si ale myslím, že to nie je zdieľanie, ktoré by bolo určené pre ucho ženy, ktorá sama po deťoch túži a aktuálne ich nemôže mať. Rovnako, ako tá, ktorá má pocit, že nezvláda svoje materstvo, v tejto fáze svojho života nemá veľkú šancu pochopiť ju. Teda, určite to v dobrých priateľstvách možné je, ale chce to obrovskú dávku citlivosti, súcitu, úprimnosti, ktorá je milosrdná a pokorná. Predsa však, mňa trápilo už aj to vedomie, že tejto mojej priateľke jej deti raz vyrastú, a na obdobie, na ktoré sa sťažuje, bude ešte spomínať s láskou, zatiaľ čo my sme uväznení v našej neistote a bolesti. Mám pocit, že postupne to na mne videli už všetci a všade (aj keď to je tiež hlavne pocit, že na sebe nosíme akúsi stigmu).
Obaja sme sa odhodlali dať výpoveď a našli možnosť, ako ísť na čas žiť do Ameriky, do New Yorku. Z istého hľadiska to bol riadny úlet.
Postupne sme obaja pochopili, že potrebujeme hľadať spôsoby, ako preťať ten bludný kruh myšlienok a nastavení, na akých zamrzol náš život. Aj preto sme sa postupne odhodlali na niektoré radikálnejšie zmeny. Obaja sme cítili, že naša vtedajšia práca nebola to, čo by nás úplne napĺňalo, a že do toho bludného kruhu nejakým spôsobom prispieva. Obaja sme sa odhodlali dať výpoveď a našli možnosť, ako ísť na čas žiť do Ameriky, do New Yorku. Z istého hľadiska to bol riadny úlet a nedalo by sa to takto udržať dlhodobo. Mali sme tam síce aj nejaký zárobok, podmienky, za akých sme tam žili boli nastavené tak, že sme výrazne siahali aj na naše finančné rezervy a ak by sme tam náhodou chceli ostať, museli by sme ich výrazne zmeniť. Celkovo to však bola veľmi obohacujúca skúsenosť – bolo to niečo úplne iné a určite nám to pomohlo získať nad našou situáciou väčší nadhľad. Naozaj sme si začali vážiť to, čo máme. Paradoxne tam, v bohatom New Yorku, sme si uvedomili, že na Slovensku je naozaj veľa dobrého – od celkového nastavenia, prostredia pre život – kvality bývania a jedla, až po vzťah k práci a k rodine. A naopak, veľa sme sa inšpirovali. Videli sme istú ľahkosť v myslení, nevyhnutnosť pracovať na sebe, a zažili sme aj veľké prijatie. Keď sme prišli na Vianoce na mesiac domov, prvé čo som spravila po príchode bolo, že som zdvihla telefón, objednala sa ku gynekologičke, a požiadala ju, či by som teraz mohla podstúpiť tú operáciu. Vyšla mi v ústrety, stihli sme to tak, že manžel išiel naspäť do New Yorku a ja som za ním prišla po dvoch týždňoch. A tým sa príbeh nášho čakania blíži ku koncu…
Počas operácie mi odstránili zrast v malej panve. Nebol veľký, ale bol na dosť nevhodnom mieste. Neviem si jasne vysvetliť, prečo tam vznikol. Zrasty vznikajú väčšinou po prekonaní zápalu, osobne som si nikdy nebola vedomá, že by som nejaký prekonala. Nemala som zapálené slepé črevo, nikdy som necítila nejaké silné bolesti, nemala som problémy v rámci cyklu, nikdy som sa nesprávala nezodpovedne – nikdy som ako mladá nenosila slabé oblečenie, nerobila som rizikové športy… a pod. Iba to, čo decká bežne robia, v škole sme sem-tam vysedávali na zemi na chodbe, inak ma asi nenapadá fakt nič. Ale bol tam. Zrast sa nedá dobre vidieť ani na USG, musela by byť v bruchu tekutina, aby sa rozprestrel a ukázal. Keď tam tekutina nie je, nalieha na okolité orgány a neukáže sa na zobrazovacích vyšetreniach. Každopádne… z Ameriky sme sa vracali traja.
Z nás dvoch bol manžel jediný, ktorý vedel do celej situácie prinášať aj humor.
Ako to prežíval manžel?
Ak by som mala ešte niečo dodať k prežívaniu manžela, tak to, že u nás asi tiež platilo také to klišé, že muži to prežívajú viac vnútri. Zatiaľ čo ja som potrebovala podporu aspoň raz za mesiac v kritickom období, prípady, kedy to on potreboval zo seba dostať vyslovene von by som zrátala na prste jednej ruky. O to viac to potom na mňa zapôsobilo – videla som, že aj on v sebe predsa nosí veľa hlbokých a bolestných otázok. Vždy sme sa vedeli otvorene rozprávať, nikdy sa nevyhýbal vlastným vyšetreniam, ba vlastne ich aj inicioval. Bol si vedomý, že keď ich neodkladá, len sa rýchlejšie hýbeme k nejakému výsledku. Za celý jeho prístup som mu naozaj veľmi vďačná. A z nás dvoch bol jediný, ktorý vedel do celej situácie prinášať aj humor. Pamätám si, že mi hovoril, že cíti, že “je to dobré a bude to dobré, nech to znamená čokoľvek” – z nás dvoch je to hlavne on, ktorý to vedel skutočne odovzdať do Božích rúk.
Čo Ti pomohlo v tom, aby si sa snažila bojovať s negatívnymi myšlienkami, emóciami?
Myslím, že každý deň má svoje radosti aj trápenia. Avšak pri tomto type existenčného trápenia sa človek môže dostať do takého stavu, že na nejakú konkrétnu vec myslí vlastne neustále a postupne nadobúda presvedčenie, že jeho život nadobudne zmysel, až keď sa táto jedna vec zmení. To ale nie je pravda – život má vždy zmysel, alebo z iného uhla pohľadu – akonáhle skončí detstvo, celý život človeka je o hľadaní zmyslu. Keď prekonáva existenčné otázky, môže sa dostať ešte na väčšiu podstatu. Je pravda, že toto hľadanie bolo v tomto období aj pre mňa veľmi ťažké. Nevidela som zmysel vo svojej práci, hoci bola zo svojej povahy vyslovene zmysluplná. Cítila som sa však, akoby som tam nepatrila. Dosť veľa som čítala. Snažila som sa komunikovať so svojou intuíciou, so svedomím, s krásou, ktorá je v životaschopných veciach okolo nás – v prírode, v umení, v spoločenstve priateľov. Snažila som sa žiť aj pre iných a nachádzať radosť v ich radostiach. Pamätám sa, ako som si sľúbila, že ak sa niekedy dozviem o niekom, o kom som vedela, že tiež rieši podobnú bolesť, že otehotnie, alebo že už má dieťatko, že sa z toho budem snažiť vždy úprimne potešiť – jednak preto, že prišiel nový vytúžený život na svet, ale aj preto, že aj pre mňa to bude znamenať väčšiu nádej – zakázala som si zožierať sa myšlienkami typu “prečo ona už áno a ja ešte nie”. A samozrejme, bol to čas veľmi silného dialógu s Bohom, úplne iného…
Na jeho konci stojí človek pred Bohom úplne nahý. Nedá sa to opísať slovami. Ide o najhlbšie dialógy srdca.
Miesili sa v ňom všetky emócie zmietania sa medzi ľudskou túžbou a božou vôľou. Na jeho konci stojí človek pred Bohom úplne nahý. Nedá sa to opísať slovami. Ide o najhlbšie dialógy srdca. Človek sa musí veľmi snažiť, aby z toho vyšiel zmenený k dobrému, a nie rezignovaný alebo zatrpknutý. Nikdy predtým som si neuvedomila, aká silná je táto téma v Biblii. Nielen Sára… túto otázku riešili skoro všetky starozákonné pramatky – jedna za druhou… Sára, Rebeka, Ráchel… Anna, matka proroka Samuela, ako aj najbližší príbuzný samotného Ježiša na čele s jeho babičkou Annou a tetou Alžbetou. Oslovilo ma, čo všetko to znamenalo pre ženy v tom období – od toho, či budú mať dieťa sa doslova točila ich fyzická existencia.
Pocítila som hlboký súcit s ich údelom, ako aj s miliónmi žien, ktoré to v histórii riešili a riešia. A ešte väčší súcit som pocítila s deťmi, ktoré nemajú matku, respektíve ľudí, ktorí by sa o nich zaujímali a starali. Uvedomila som si, že ak ja, dospelý a vyzretý jedinec, cítim takú prázdnotu z tohto “nenaplneného vzťahu”, ako to asi prežívajú deti, ktoré nemajú vyvinuté žiadne mechanizmy, aby sa takémuto prázdnu bránili – žiadna možnosť racionalizácie, žiadne umenie či príroda… dialóg s Bohom.
V tom čase sme aj intenzívnejšie začali rozmýšľať o adopcii, alebo pestúnstve. Rozumiem však tomu, že ľudia, ktorí sú zatiaľ bezdetní, majú minimálne zo začiatku zmiešané pocity z týchto úvah. Ja som bojovala hlavne s myšlienkou, že detský svet vlastne nepoznám a že som ešte v sebe neprecítila skutočné rodičovstvo. Mala som predstavu, že keď žena čaká, porodí a začne vychovávať svoje dieťa, prebudí sa v nej akási prirodzená intuícia, ako sa to robí. Ak sa preskočia niektoré obdobia, a ak nevychovávam vlastné dieťa – budem sa na neho vedieť naladiť, budem vedieť, čo mám robiť, budem ho vedieť ľúbiť? Dnes si myslím, že rodičovská intuícia je, aspoň tak, ako ju vnímame my, z veľkej časti fáma. Prežívanie rodičovstva prichádza postupne, nie jedným aktom narodenia, hoci je určite dôležitý a je krásne, ak je možné prežiť ho spolu a dobre. Ale samotné rodičovstvo je tiež niečo, na čo si človek privyká, je to aj vec skúsenosti a každodenného naladzovania na úlohu rodiča. Od všetkých, aj prirodzených rodičov sa v istom zmysle vyžaduje rozhodnutie prijať svoje dieťa – a hoci človek po dieťati túži a očakáva ho, skutočne sa pre neho musí aj tak rozhodnúť aj vo chvíli, keď ho prvý raz drží v náručí. Výhoda tehotenstva je určite v tom, že sa na neho žena pripravuje postupne. Viem ale, že naša skúsenosť s neplodnosťou a rozmer súcitu s deťmi mi priniesol do môjho trápenia novú paradigmu – precítila som, že to v skutočnosti deti sú tým najzraniteľnejším článkom v spoločnosti a tento pocit si v sebe nosím doteraz a doteraz vo mne silno pracuje.
Čo by si poradila ženám, ktoré sú na tejto ceste?
Asi najpraktickejšia rada, ktorá mi napadá, je, aby sa neuzatvárali. Popri citlivom hľadaní príčin a liečbe neplodnosti treba vždy hľadať aj spôsoby, ako sa vyrovnať so svojimi pocitmi. Základom toho je vedieť ich pomenovať a nájsť ucho, ktoré by ich vedelo s pokorou vypočuť. Manželia potrebujú hľadať cestu spoločne, úprimne… je to ich cesta. Existuje napríklad aj možnosť psychoterapie. A okolo nás sú krásy, ktoré nám ukazujú, ako žiť aj v bolesti. Vždy sú tu ľudia alebo úlohy, ktoré nás potrebujú práve takých, akí sme. Ja som ich vedela hľadať v hlbokom dialógu s Bohom, hoci bol často dosť bolestný, bol veľmi úprimný – iný skutočný spôsob som nemala. Veľmi ich všetky pozdravujem a objímam. Ich bolesť je skutočná, ale môže k lepšiemu zmeniť celý svet.
