Príbeh Janky a Peťa je pre nás opäť veľmi výnimočný, keďže Janka patrí medzi Radostné z našej úplne prvej podpornej skupinky. Janke bola diagnostikovaná endometrióza, ktorá však paradoxne odštartovala veľké zmeny, ktoré spoločne s Peťom v ich životoch začali. “Bola to pre mňa vedomá zmena robiť zdravé rozhodnutia v každodennom živote a naučiť sa tak plnohodnotne žiť so svojou diagnózou.” A hoci ich sociálny tlak a očakávania okolia vedeli neraz rozosmútiť a viac krát cítili, že nezapadajú medzi okolie najbližších, našli si spôsob ako i napriek okolnostiam radostne žiť svoju cestu a tá ich nakoniec priviedla k synčekovi Matejovi 🙂 Viac sa dočítate v našom rozhovore, za ktorý Janke a Peťovi veľmi pekne ďakujeme.
Janka, povedala by si nám na úvod niečo o sebe?
Ahojte, volám sa Janka, mám 34 rokov a s Peťom sme manželmi už viac ako 7 rokov. Sme čerství rodičia 2 mesačného Mateja a od roku 2019 aj rodičmi vtedy malého 7 týždňového anjelika. Pred nástupom na materskú som v švajčiarskej spoločnosti pracovala ako technologický a procesný špecialista. Pochádzam zo srdca východu, od vysokej školy však bývam v Bratislave a našim domovom sa stala Petržalka.
Aká bola Tvoja/manželova diagnóza prípadne liečba?
V roku 2019 mi bola po laparoskopii cysty na vaječníku a tiež ďalších ložísk v maternici diagnostikovaná endometrióza. To bolo aj prvý krát, kedy som zistila, že taká choroba existuje. Zároveň to bolo aj vysvetlením dlhodobých veľkých bolestí počas menštruácie, aj pravdepodobným dôvodom ťažkostí dva roky otehotnieť.
Na jednej strane bola úľava vedieť, akú chorobu mám, na strane druhej jej nevyliečiteľnosť a teda neustále tvorenie cýst bolo (a stále je) pre mňa ťažké na prijatie. Hlavne vždy po gynekologických kontrolách, keď tajne dúfam, že cysta tam už nebude a ona tam predsa len vždy je a ešte aj väčšia.
Zistenie diagnózy ma podnietilo robiť zdravé rozhodnutia v každodennom živote a naučiť sa tak plnohodnotne žiť s endometriózou.
Zistenie diagnózy bolo pre mňa osobne však najmä veľkým štartom zmien, ktoré sme spoločne aj s manželom začali – zmena stravovacích návykov, obmedzenie potravín podporujúcich zápalové procesy v tele, objavenie radosti z pohybu a športu (pravidelne cvičenie vďaka fyzioterapii, dlhé prechádzky a tiež beh). Bola to pre mňa vedomá zmena robiť zdravé rozhodnutia v každodennom živote a naučiť sa tak plnohodnotne žiť s endometriózou. Zároveň som pod dohľadom lekára bola podporovaná progesterónovou liečbou.
Aká bola vaša cesta za vytúženým bábätkom?
Naša cesta za bábätkom začala rok po svadbe, nakoľko sme prvý rok plánovali byť bez detí a darovať si tento čas pre seba navzájom – aj keď sme ešte vtedy netušili, že táto cesta bude trvať ďalších 6 rokov, sme radi za daný čas, ktorý nám pomohol budovať vzťah nás dvoch.
Po roku snaženia sa o bábätko mi bola objavená cysta na vaječníku a po ďalšom roku sledovania odporúčaná operácia. Po operácii v roku 2019 sa nám podarilo prvý krát otehotnieť, avšak o bábätko sme prišli v prvom trimestri. Takmer okamžite po potrate sa mi opäť na rovnakom mieste vytvorila cysta a začal môj život kamarátenia sa s endometriózou.
Po ďalších troch rokoch neúspešného snaženia otehotnieť a rastúcej cyste mi opäť bola odporučená operácia, ktorú som absolvovala. Hneď na prvej pooperačnej kontrole však opäť na vaječníku vznikla cysta a vo februári 2023 mi bola odporučená ďalšia operácia. To bolo prvý krát, kedy som ju odmietla. Cítila som, že potrebujem zastaviť ten kolobeh cysta-operácia-cysta … a dopriať sebe samej hlavne psychický oddych od riešenia dookola tvoriacej sa cysty. A to som vôbec netušila, že aj napriek novej cyste mi už o dva týždne vyjde pozitívny tehotenský test a že 4. novembra 2023 sa narodí náš Matej.
Sociálny tlak a očakávania okolia nás vedeli rozosmútiť a viac krát sme sa cítili, že nejako nezapadáme medzi okolie najbližších.
Ako si sa počas tejto cesty cítila?
Musím povedať, že to bola a stále je zaujímavá a veľmi poučná cesta. Pre mňa osobne, aj pre nás ako manželov spoločne.
Podobne ako asi každý pár, ktorý neotehotnie v akomsi limite po svadbe sme sa aj my stretávali s otázkami, či nečakáme bábätko až kým sa nás to rokmi prestalo okolie pýtať, čo bolo paradoxne ešte čudnejšie. Samozrejme, že sociálny tlak a očakávania okolia nás vedeli rozosmútiť a viac krát sme sa cítili, že nejako nezapadáme medzi okolie najbližších. A práve uvedomenie si toho, že tlak a očakávania sú od iných, nie od nás, nám veľmi pomohlo ujasniť si ako to máme my.
Úplne kľúčové na tejto ceste bolo pre nás otvorenie otázky, prečo chceme mať deti. Úprimne sme skúmali to, či máme túto túžbu v sebe a či si vieme predstaviť byť rodičmi. Toto obdobie nás naučilo, že chceme plnohodnotný život s dieťaťom alebo aj bez neho, ak nám nebude darované. Uvažovali sme nad našou úlohou byť tetou a ujom, a tým ako tu byť pre deti, ktoré už máme v rodine.
Po takomto uvažovaní som sa cítila naozaj vyrovnane a spokojne, tešil ma každodenný život a aj napriek usilovaniu sa o bábätko som sa cítila radostná a prežívala pokoj bez ohľadu na výsledok.
Pre mňa osobne bolo prvé tehotenstvo, síce krátke, ale radostné v tom, že som vedela, že už mamou som, že už sme rodičmi anjelika. Smútok zo straty pomerne rýchlo vystriedal pokoj v tom, že možno to je naša cesta. A síce sme boli vždy otvorení bábätku, nebola to už naša ústredná téma. Musím povedať, že po takomto uvažovaní som sa cítila naozaj vyrovnane a spokojne, tešil ma každodenný život a aj napriek usilovaniu sa o bábätko som sa cítila radostná a prežívala pokoj bez ohľadu na výsledok.
Ako si sa snažila bojovať s negatívnymi myšlienkami, emóciami? Čo ti najviac pomáhalo?
Myslím, že najviac mi v slabších chvíľach pomáhal rozhovor s manželom a znovu preskúmanie toho ako to máme my a či to, čo ma robí smutnou nie je “len” tlak okolia alebo očakávanie iných.
Veľmi mi pomáhalo neprispôsobovať život tomu, čo ak otehotniem – v práci som sa snažila vždy robiť to, čo ma bavilo a kariérne sa posúvať, plánovali sme výlety a dovolenky, rozhodla som sa pre dlhodobý kurz koučovania, plánovala som trénovať na polmaratón. Všetky tieto veci mi prinášali radosť a vlastne všetky spomínané veci som aj musela nakoniec prispôsobiť zisteniu, že som tehotná. Ale to vôbec nevadilo, lebo už len nadšenie pre ne malo zmysel.
Veľkou pomocou bolo aj otvorené zdieľanie tejto témy v rodine a s blízkymi priateľmi a tiež so vzácnymi ženami v rámci podpornej skupinky.
Určite veľkou pomocou bolo aj otvorené zdieľanie tejto témy v rodine a s blízkymi priateľmi a tiež so vzácnymi ženami v rámci podpornej skupinky. Akonáhle táto téma prestala byť tabu, bolo ľahšie žiť vzťahy, z ktorých sme možno aj neprávom cítili tlak.
Ako túto situáciu prežíval tvoj manžel?
Manžel si v období riešenia mojej endometriózy prechádzal tiež zdravotnými ťažkosťami iného charakteru, ktoré nesúviseli priamo s otehotnením. Cítil, že potrebuje najprv vyriešiť tieto ťažkosti, aby bol schopný byť plne nápomocný pri starostlivosti o bábätko. Otvorene sme o tom komunikovali a bola to pre mňa v niečom úľava, že celej situácii tým dávame voľnejší priebeh. A skutočne teraz spätne obaja vidíme, že Matej prišiel v čase našej najväčšej pripravenosti, kedy sme obaja schopní sa mu venovať bez väčších ťažkostí. Možno to znie ako klišé, ale bábätko k nám prišlo v tom najsprávnejšom čase.
Čo by si poradila ženám, ktoré sú na tejto ceste?
Hmmm, dlho som nad tým premýšľala a myslím, že rady sú presne to, čoho majú ženy na tejto ceste prebytok 🙂 A tak by som chcela túto otázku využiť ako poďakovanie a možno medzi týmito mojimi/našimi vďačnosťami si niektorá žena nájde inšpiráciu k niečomu, čo ešte nevyskúšala.
Ďakujeme všetkým blízkym (a bolo ich fakt veľa!), ktorí sa za nás v skrytosti modlili. Matej je vymodlené dieťa a je to pre nás naozaj dar od Boha (čo je aj významom jeho mena 🙂 ).
Ďakujeme lekárom, ktorí sú empatickí, podporní a hlavne odborníci.
Ďakujem fyzioterapeutke Veronike, ktorá ma učí viac rozumieť svojmu telu.
Ďakujem ženám z projektu Radostná, vďaka ktorým som našla komunitu žien, kde je tak jednoduché zdieľať aj to ťažké.
Ďakujeme každému, kto tému (ne)plodnosti zcitlivuje a otvára a tým zjednodušuje život tým, ktorí sa môžu cítiť izolovaní.
