Autorka fotky: https://www.instagram.com/fotenicko/
Príbeh Veroniky a Stanka je pre nás veľmi špeciálny, nakoľko Veronika patrí medzi naše Radostné z prvej podpornej skupinky 🙂 A ako sama vraví, vďaka nášmu projektu našla podporu vo svojom prežívaní. Spoznala sa s ďalšími skvelými ženami snažiacimi sa o otehotnenie a vďaka tomu pocítila, že vo svojej situácií nie je sama. Teraz sa už aj so svojím manželom tešia krásnej Paulínke. Aká bola ich cesta za vytúženým bábätkom si môžete prečítať v našom rozhovore, za ktorý Veronike a Stankovi úprimne ďakujeme 🙂
Veronika, povedala by si nám na úvod niečo o sebe?
Moje meno je Veronika Pobudová, mám 33 rokov a v manželstve som týmto rokom už päť rokov. Som učiteľka materskej školy, takže od nepamäti ma to ťahalo k povolaniu byť matkou a venovať sa deťom. Pochádzam z Topoľčian, no už od vysokej školy žijem v Bratislave, kde sme zostali s manželom najmä kvôli pracovným príležitostiam.
Začala som tušiť, že cesta k dieťatku nebude taká jednoduchá. Uvedomila som si, že môj menštruačný cyklus je vlastne veľmi zvláštny – nepravidelný a dlhý. No môj vtedajší gynekológ to bral na ľahkú váhu a odmietal čokoľvek riešiť.
Aká bola vaša cesta za vytúženým bábätkom? Aká bola Tvoja diagnóza prípadne liečba?
S mojím manželom sme veľmi túžili po bábätku. Ešte pred svadbou som prvý krát otehotnela, avšak o bábätko sme prišli. Vtedy som začala tušiť, že cesta k dieťatku nebude taká jednoduchá. Po dvoch rokoch manželstva sme sa rozhodli navštíviť Izrael – Svätú zem a tam duchovne prosiť o dar počatia. Ani nie do polroka sme čakali bábätko, žiaľ v 11 týždni mu prestalo biť srdiečko, a tak sme mali už druhého anjelika v nebi. Veľmi ma táto strata zasiahla a uvedomila som si naplno, že môj menštruačný cyklus je vlastne veľmi zvláštny – nepravidelný a dlhý. Môj vtedajší gynekológ to však bral na ľahkú váhu a odmietal čokoľvek riešiť. Počas spamätávania sa zo straty dieťaťa mi psychologička spomenula metódu NaPro Technology ako možné riešenie porozumenia svojho tela a cyklu. Dlho som váhala, či sa na túto cestu dám, ale mala som šťastie, že ma môj manžel podporil. Prešli sme si teda obaja programom NaPro a ja som vďaka tomu vymenila gynekológa, najskôr za Mudr. Ivana Wallenfelsa, neskôr za Mudr. Magdalénu Gerovú. Vďaka nim som spoznala svoju diagnózu – syndróm polycystických vaječníkov – PCOS. Vďaka psychologičke som sa tiež dozvedela o projekte Radostná a zoznámila sa tak bližšie nielen so svojou diagnózou, ale aj s inými skvelými dievčatami snažiacimi sa o otehotnenie. No hlavne som vďaka tomuto projektu našla podporu vo svojom prežívaní, že nie som sama, ktorá sa cíti ako nemožná žena, ktorá zlyhala v tom, čo sa od manželky spoločnosťou očakáva – byť matkou.
Všetci sa nás stále pýtali, kedy už konečne otehotniem a kedy budeme mať deti. Bol to neskutočný tlak.
Ako si sa počas tejto cesty cítila?
Veľmi ma ubíjali negatívne myšlienky a nakoľko všetci v rámci rodiny už mali deti, cítila som sa ako outsider. O to viac, že sa všetci stále pýtali, kedy už konečne otehotniem a kedy budeme mať deti. Bol to neskutočný tlak. O to viac som vďačná za podporu zo strany Radostnej.
Snažila som celú situáciu zverovať Bohu v modlitbe a hlavne nachádzať svoj vnútorný pokoj a vyrovnanosť.
Ako si sa snažila bojovať s negatívnymi myšlienkami, emóciami? Čo ti najviac pomáhalo?
Pomáhali mi rozhovory a zdieľania sa s pocitmi a rovnako aj informácie, ktoré som dostávala, prijímala. Nakoľko som silne veriaca,
snažila som celú situáciu zverovať Bohu v modlitbe a hlavne nachádzať svoj vnútorný pokoj a vyrovnanosť. Vnímam, že práve toto nájdenie sa sama v sebe, v pokoji a prijatie odporúčaní nám pomohlo k vytúženému počatiu, k bábätku, k našej malej slečne Paulínke. Pani doktorka Gerová citlivo vnímala našu situáciu. Po vzájomnom rozhovore sme sa dohodli na individuálnom prístupe liečby mojej diagnózy. Dohodli sme sa na dodržiavaní upravenej stravy a na doplnení potrebných vitamínov s tým, že každý mesiac odsledujeme dozrievanie vajíčka a na základe výsledkov folikulometrie sa pokúsime o počatie. Na naše prekvapenie už asi v treťom cykle od prvej konzultácie bola zmena citeľná a na prvý pokus od podania potrebných liečiv som si na tehotenskom teste našla vytúžené dve čiarky. Naša radosť však zo začiatku nebola dokonalá nakoľko dlhú dobu na ultrazvuku nebolo vidno bijúce srdiečko. Dokonalá radosť prišla až po 25.3. , čo bol Deň počatého dieťaťa, kedy sme na ultrazvuku videli a počuli biť srdiečko. A dňa 19.11.2022 sa nám narodila Paulína (pomenovaná po praprababičke z mojej strany) Mária (ako znak zasvätenia a poďakovania sa Panne Márii, pretože sme v Medjugorii dostali prisľúbenie, že budeme mať dcérku) 🙂
Môj muž ma utešoval vetou, že to všetko, čo prežívame je Božia vôľa a ak to má prísť, príde to.
Ako túto situáciu prežíval tvoj manžel?
Môj muž sa necíti na zdieľanie, je veľmi citlivý na toto obdobie, tak vám poviem moje vnímanie toho, ako to on vnímal. Celé obdobie, keď nám zomreli deti prežíval veľmi ťažko. Utešoval seba a mňa vetou, že je to Božia vôľa a ak to má prísť, príde to. Nebola to ani pre neho ľahká situácia, stáť pri svojej zronenej žene, a teda byť mi oporou. Prechádzal si aj on vnútorným bojom s Bohom a so sebou samým. Dlho si nepripúšťal, že by aj on mohol byť po zdravotnej stránke zodpovedný za neschopnosť počať a udržať bábätko. Aj v tomto som vďačná pani doktorke Gerovej, ktorá s manželom viedla úprimný rozhovor a vysvetlila mu, že túžba po dieťati je spoločný cieľ, a tak ho zapojila do vyšetrení. Po tomto rozhovore bol ochotný pripustiť si zodpovednosť, ísť na vyšetrenie a zmeniť svoj životný štýl.
Čo by si poradila ženám, ktoré sú na tejto ceste?
Aby sa nebáli rozprávať o svojich pocitoch, obavách a nebáli sa hľadať samé seba. Nájsť vnútorný pokoj možno aj v koníčkoch, záľubách, zvieratku, v Bohu. Mne veľmi pomohlo mať oporu v ľuďoch, ktorí prežívali alebo prežívajú to čo ja. A hlavne mať oporu vo svojom partnerovi. Pretože cesta k bábätku nie je len o túžbe ženy. Sú na to potrební skrátka dvaja 🙂
