Verili, nevzdávali sa a modlili. Aj takto by sme mohli popísať ďalší autentický príbeh našich kamarátov – Veroniky a Vlada. Ich niekoľkoročná snaha o otehotnenie nebola jednoduchá, ale bez detí nakoniec nezostali 🙂 A my im ďakujeme, že sa s nami o túto skúsenosť ochotne a úprimne podelili.
Veron, povedala by si nám na úvod niečo o sebe?
Som Veronika, mám 36 rokov, som šťastne vydatá, mám manžela, synčeka a psíka. Sme veriaca rodina.
Aká bola Tvoja diagnóza prípadne liečba?
Moja diagnóza bola nižšia hladina progesterónu zistená až doktorom Wallenfelsom. U dvoch predchádzajúcich gynekológov som bola označená za zdravú – s hormónmi v poriadku. Liečba u doktora Wallenfelsa spočívala v sledovaní cyklu, v zaznamenávaní jeho fáz a na základe vyhodnotenia 6 cyklov bolo na rade skúšanie, aký liek mi najviac sadne respektíve dopomôže k najoptimálnejším výsledkom potrebným k otehotneniu.
Aká bola vaša cesta za vytúženým bábätkom?
Dlhá, trvalo to 3,5 roka a hoci teraz sa mi to už ani nezdá dlho, pamätám si, že som toto obdobie považovala za veľmi smutné a nesmierne ťaživé.
Obdobie snahy o otehotnenie som považovala za veľmi smutné a nesmierne ťaživé.
Ako si sa počas tejto cesty cítila?
Veľmi bezmocne, najmä prvé dva roky, kedy dieťa neprichádzalo, no očakávania boli veľké. S každou menštruáciou prišlo obrovské sklamanie a beznádej a i keď sme vtedy okrem snaženia sa vlastne ešte nič neriešili, začalo mi to už byť podozrivé. Zo začiatku sme obaja absolvovali rutinné vyšetrenia, ja u gynekológa a muž u urológa, obaja sme boli lekármi označení za zdravý pár. Stále som však mala pocit, že môj vtedajší gynekológ akoby nemal snahu pomôcť mi v prirodzenom otehotnení (IVF nebola naša cesta, nezvládla by som to). Vymenila som ho teda za iného doktora a začala som sa viac zaujímať o prirodzenú metódu ako počať. Absolvovali sme tiež imunologické vyšetrenie v Nitre u doktorky Dzurillovej s negatívnym nálezom, čo nás veľmi potešilo. Ja som ďalej absolvovala ľudovo povedané “prefuk vajcovodov” tiež s negatívnym nálezom. Tieto dve vyšetrenia som považovala za hlavné, pri ktorých som chcela mať hneď na začiatku jasno, v akom sú stave. No a súčasne som vtedy narazila na Creighton model, NaProTechnology. S kamarátkou som šla na prvé nezáväzné stretnutie, kde sa prezentovali základy tejto metódy a zapáčilo sa mi to. Po pól roku školení som sa dostala s manželom k doktorovi Wallenfelsovi do Žiliny, ktorý zhodnotil môj stav a začala sa séria odberov, vyšetrení, ultrazvukov, injekcii a snaženia sa. Prvý polrok sa liečba ukázala ako kontraproduktívna a hormonálne výsledky som mala dokonca horšie ako bez liečby, čo ma psychicky dosť zložilo. Bolo mi tiež navrhnuté laparoskopické vyšetrenie – operácia, ktorej som sa nezúčastnila, bolo to pre mňa veľmi stresujúce. Neskôr začal covid, všetko sa zatvorilo a my sme zrazu dostali 2 mesiace úplného oddychu, a teda aj to zrejme nakoniec prispelo k otehotneniu 🙂
S každou menštruáciou prišlo obrovské sklamanie a beznádej, cítila som sa bezmocne.
Ako si sa snažila bojovať̌ s negatívnymi myšlienkami, emóciami? Čo ti najviac pomáhalo?
Adoptovali sme si psíka z útulku, čo mi veľmi pomohlo prísť na iné myšlienky. Tiež som sa rozhodla odstrihnúť od svojich tehotných kamošiek, nakoľko sa dialo to, že v mojom okolí začali tehotnieť hádam všetky okrem mňa. Potrebovala som skrátka bezpečné prostredie, ktoré by má nedeptalo. To bolo asi najbolestivejšie. Začala som tiež chodiť k fyzioterapeutovi keďže som trpela bolesťami krížov. Tam som sa dozvedela diagnózy, ktoré mohli tiež brániť otehotneniu. Ďalej sme sa s mužom obaja modlili Pompejskú novénu k Panne Márii, celkovo sme sa ju modlili po dobu 54 dní trikrát. Modlitba bola asi jediná vec, vďaka ktorej som celé toto obdobie bola schopná nejako prežiť. Boh vie, koľko dní som preplakala, ale ja som niekde vnútri vedela, že sa to podarí, no musela som sama Bohu povedať, že prijímam to, kedy sa to stane a že On vie najlepšie, ktorý čas je ten správny. A teraz so zimomriavkami na tele môžem povedať, že lepšie obdobie ani nemohol vybrať 🙂 V tom covid temne bolo narodenie nášho synčeka takým svetlom pre celú rodinu, že to ani neviem popísať.
Modlitba bola asi jediná vec, vďaka ktorej som celé toto obdobie bola schopná nejako prežiť. Musela som sama Bohu povedať, že prijímam to, kedy sa to stane a že On vie najlepšie, ktorý čas je ten správny.
Ako túto situáciu prežíval tvoj manžel?
Môj muž bral vyšetrenia vecne – že sa uskutočňujú za nejakým účelom a veľmi to celé neriešil, proste na vyšetrenia šiel, lebo bolo treba. Tvrdí, že to najhoršie som si odkrútila ja, že on iba asistoval. Obdivne sa prizeral na to, ako si zapisujem tabuľku cyklu, pichám si injekcie do brucha, jem vitamíny, cvičím, a pod. Mali sme aj fázu, kedy mal pocit, že sa milujeme na objednávku a o celej tejto prirodzenej metóde veľmi pochyboval. Hovorí, že tomu veril tak 50 na 50. Pamätám si ale, že po pôrode, keď sme v rukách držali naše 3 – 4 mesačné bábo mi povedal, že mi veľmi ďakuje za to, že som to celé nevzdala a že som to všetko podstúpila, lebo že ten výsledok určite stojí za to všetko trápenie 🙂
Môj muž mi po pôrode, keď sme v rukách držali naše 3 – 4 mesačné bábo, povedal, že mi veľmi ďakuje za to, že som to celé nevzdala a a že som to všetko podstúpila, lebo že ten výsledok určite stojí za to všetko trápenie 🙂
Čo by si poradila ženám, ktoré sú na tejto ceste?
Aby to nevzdávali, aby skúšali riešiť na viacerých poliach, pýtali sa lekárov, hľadali informácie a celý proces podporili medicínsky, duchovne aj fyzicky. Aby veľa kvalitne spali, jedli, modlili sa, dôverovali a robili všetko to, čo im dopomáha k psychickej pohode. Každý si tou cestou musí prejsť sám, a každá cesta je inak boľavá. Ja som sa nachádzala už aj v takom štádiu, že dobre Bože, ak máme zostať bez detí, tak nech to zvládnem uniesť…
