Príbeh Janky a Viktora je pre nás veľmi inšpirujúci, pretože na svoje detičky čakali veľmi dlho a keď sa zdalo, že je už všetko stratené, našli si dve vytúžené čiarky na tehotenskom teste. Ďakujeme Janke a Viktorovi za to, že sa s nami podelili o svoj príbeh.
Jani, povedala by si nám na úvod niečo o sebe?
Volám sa Jana, mám 31 rokov, vyštudovala som farmáciu. Manželkou som 7 rokov a som mamkou 2 krásnych detí.
Aká bola Vaša cesta za vytúženým bábätkom? Aká́ bola Tvoja diagnóza prípadne liečba?
Na bábo sme ako manželia čakali skoro 4 roky. Bola to ťažká cesta. Prvé 2 dva roky manželstva sme neustále dostávali otázky od okolia, kedy už budeme mať bábo a či sme karieristi, na čo bolo čím ďalej tým viac ťažšie odpovedať. Zdalo sa, že sme obaja zdraví. Ja som mala pravidelný cyklus, merala som si bazálnu teplotu, žili sme aktívne a zdravo.
No časom sme našu situáciu začali riešiť aj s lekármi. Mne bola hormonálnym profilom na gynekológii zistená znížená funkcia štítnej žľazy (autoimunitná hypotyreóza), na čo som hneď na endokrinológii začala liečbu. Lekárka – endokrinologička mi nasadila lieky. Absolvovala som pravidelné kontroly, či mám lieky dostatočnej sily a ako mi na ne reaguje telo. Manžel bol tiež u lekára, ktorý mu zistil zníženú pohyblivosť spermií. Zároveň mu povedal, že mať bábätko bude veľmi náročné, ak vôbec nejaké bude. Táto informácia nás zložila a začalo to byť ešte ťažšie ako “len” pri otázkach typu “kedy bude bábo”, pretože naša situácia vyzerala beznádejne.
Táto informácia nás zložila a začalo to byť ešte ťažšie ako “len” pri otázkach typu “kedy bude bábo”, pretože naša situácia vyzerala beznádejne.
Samozrejme, nie zo dňa na deň, ale zmierili sme sa s tým a všetko odovzdali Bohu. Lebo len On vie, čo je pre nás najlepšie. Najkrajšie na tom všetkom je, že asi o mesiac a pol po vypočutí si diagnóz od lekárov som mala pozitívny tehotenský test.
Ako si sa počas tejto cesty cítila?
Bolo to ťažké a emotívne náročné. Hlavne, keď nám skoro všetci kamaráti naokolo oznamovali, že čakajú bábo a že to ani neplánovali. Stretali sme sa s rodinami a tam plno detí. Obyčajné video malej neterky, ktorá sa objímala s jej ockom nás dokázalo rozplakať. Snažili sme sa myslieť pozitívne a odovzdávať toto čakanie Bohu. Mali sme možnosť spoznávať sa v tomto ťažkom období ako manželia, čo nás ako ľudí posilnilo a takisto to posilnilo aj náš vzťah. Boli sme si oporou, vedeli sme, že čas ako “len” manželia je veľmi dôležitý a že komunikácia je najdôležitejšia. Keď sa na to teraz spätne pozeráme, bola to naša príprava na rodičovstvo. Najskôr sme sa učili ako byť manželmi a až teraz sa učíme byť rodičmi.
Čo Ti pomohlo v tom, aby si sa snažila bojovať̌ s negatívnymi myšlienkami, emóciami?
Viera a rozhovory s manželom. Uistenie, že obaja danú situáciu prijímame a hoci veľmi chceme, tak ten čas čakania má zmysel. Pomohlo aj to, že sme sa vedeli venovať viere a tiež byť osožní v spoločenstve, využívať naše talenty. Venovali sme sa sebe ako manželia, chodili sme na výlety, veľa sme sa rozprávali. A nakoniec sme sa venovali aj každý sám sebe, či už cvičenie, ktoré pomohlo myslieť na niečo iné alebo byť s kamarátkami alebo pri čítaní kníh, kedy som bola len sama so sebou.
Ako manželom sa nám ešte viac potvrdzuje, že hoci v danej chvíli tomu nerozumieme a pýtame sa prečo práve my, o týždeň, mesiac, rok, či dva to bude všetko krásne zapadať ako skladačka do seba.
Čo by si poradila ženám, ktoré sú na tejto ceste?
Moja rada alebo skôr skúsenosť znie: Všetko má svoj čas, veď aj v Písme v knihe Kazateľ to máme napísané. A všetko má svoj zmysel. Keď sa spätne pozriem na to všetko, čo som zažila, každé rozhodnutie ma viedlo k tomu, aby som sa priblížila k manželovi a aby sme sa ešte viac spoznali. Ako manželom sa nám ešte viac potvrdzuje, že hoci v danej chvíli tomu nerozumieme a pýtame sa prečo práve my, o týždeň, mesiac, rok, či dva to bude všetko krásne zapadať ako skladačka do seba. Nájsť si čas na Boha, byť osožnou v spoločenstve a využívať talenty, ktoré mi boli dané. Byť manželkou, ktorá vie vypočuť a byť oporou. A nakoniec byť schopná tráviť chvíle aj sama so sebou a nachádzať pokoj v tichosti a v tom, čo ma baví a napĺňa.
